Z Ateliérového denníka: Tentokrát o novej sérii obrazov
- Ivi Mrak
- Apr 15
- 3 minút čítania
~
„Regenerácia divokej prírody & prapodstaty v nás"
~
Táto kolekcia ku mne prvotne prichádza vo farbách, s ktorými cítim akútnu potrebu pracovať. Ako keby podčiarkovali môj vnútorný stav, ktorý som nevedela dať úplne do slov. Niečo v mojom vnútri chce neustále siahať po farbách ako sú šedá, hnedá, béžová, biela a ich odtiene.. A hm… Zlatá. Moje „racio" si to chce ako vždy odôvodniť, hľadá si cestu k tomu, aby maľovalo niečo, čo sa páči na prvý pohľad každému - s „radostnými", nežnými, „ňuňu" farbami a témami. Tak, aby to bolo niečo také „milé, pastelové, bezproblémové" a hlavne: „populárne". Hm. Či chcem alebo nechcem, tieto témy ma k sebe nepúšťajú, moja ruka a najmä srdce s nimi nechcú spolupracovať. Necítim z toho nadšenie, ktoré bežne cítim pri veciach, ktoré mi dávajú hlboký význam a prinášajú nevysvetliteľnú radosť a mnohokrát hlboké pohnutie. A práve toto prichádza len tak, spontánne, počas tvorby samotnej.
Tak tento logický „kalkul" v ľahkosti opúšťam. Usmejem sa. Je to jasné. Vždy chcem tvoriť zo svojich vnútorných pohnútok a nie preto, že sa „niečo niekomu páči" a je to „in". Jednoducho každá bytosť, každá maľba, každá farebná voľba má svoje obdobie. Fázu života, ktorá je hlboko zakorenená v bytosti človeka, ktorý tvorí. A moja fáza je teraz takáto.
Je všetkým, len nie pestrоfarebnou a „easygoing".
Občas sa pristihnem pri tom, že chcem túto verziu seba presunúť do iných pocitov, zmeniť to, utiecť od toho, čo „tu a teraz" cítim - premaľovať tú šeď, obavy, hlinu, zem, stratu, dych, vietor a chlad. No som si vedomá aj druhej strany: ak by som to urobila, tak by som zároveň stratila príležitosť zachytiť to, čo je na druhej strane tejto mince: zosobnená premena, múdrosť, dojatie, vďačnosť, sila, odvaha, odhodlanie a predovšetkým, vnútorná stabilita, ktorá je najpotrebnejšia práve vtedy, keď sa to, čo už nie je funkčné a potrebné pre ďalší vývoj, rozpadáva.
Toľkokrát si chcem vnútiť, aby som to cítila „inak" a všetko to „ťažké" bola schopná preniesť do „iných farieb" a iných pocitov. Ľahších, „stráviteľnejších" a pochopiteľnejších pre väčšiu populáciu ľudí. Do pozitivity, ktorá pôsobí povznášajúco. No keď som k sebe úprimná, tak to naozaj nie je preto, že by to zo mňa išlo v tomto období prirodzene - ale iba preto, že viac nechcem cítiť to, čo vo svojich kostiach už dávno neotrasiteľne viem.
Uvedomujem si, že najlepšie, čo môžem pre seba a pre svoju súčasnú tvorbu urobiť, je dosadnúť si do toho, kde sa práve nachádzam a: cítiť. Všetko, postupne a naplno - a snažiť sa to čo najlepšie zachytiť na plátno. Odstúpiť z cesty, ustúpiť svojim „logickým odôvodneniam" a nechať sa viesť intuíciou. Prestať sa otupovať vonkajšími vplyvmi, vidieť veci jasne, bez súdu. Prijať ich. Zhasnúť svetlá, vypnúť hlučnú hudbu, prestať sa tváriť, že „táto párty je fajn a všetci sa bavíme". Nie je to tak.
Namiesto toho si ľahnem na zem. Cítim jej chlad po zime, no zároveň aj tlkot jej srdca. Cítim vôňu borovíc a smrekov, ponáram sa do ľadovej vody v tajchu, prejdem sa po lese a lúkach s našim psom, bez slov a zbytočných debát. Sem tam zmoknem a niekedy úplne premrznem. Doma si dám horúci čaj a „čumím do blba".
Dýcham, cítim, som. Nechávam sa viesť tým, čo cítim a ladím si uši na ten jemný šepot v korunách stromov, ktorý nesie Vietor. Môj milovaný Vietor. Slobodný, bláznivý, neviditeľný. A veľakrát aj viditeľný! Ale asi len vtedy, keď sa mu zachce. Veľakrát ho vidím vo víre listov, lietajúcich rozpustených vlasoch, na hladine vody. Má zmysel pre humor. A prináša zmenu. Nevyhnutnú.
~ Ivi
~ Atelierovo Art
~
Nádherná a hluboká kolekce 🩶