Z Ateliérového denníka: V procese tvorby - Sofia

~

"Kde presne sa rodia príbehy a vznikajú maľby, ktoré sú sprievodcami duše?

V logike ich nenachádzam a ani slová mi na to mnohokrát nestačia. Tak okolo nich len potichu, naboso tancujem, krúžim. Chytám štetec do rúk, hĺbam a ladím sa na to, čo chce byť a opúšťam to, čo byť nemusí.

Snažím sa opísať to, čo sa deje v mojom vnútri. Odpovede cíti každý z nás hlboko v sebe.

Prichádzajú v obrazoch, ktoré odhaľujú svoj význam postupne.

Ladím svoje vnímanie. Ľahkosť a plynutie. Heslo týchto dní."

Ivi

~

V tomto období sa mi v snoch, pocitoch, obrazoch a dokonca aj na plátne v kine — zjavuje a pláva v obrazoch veľryba. A po mnohých rokoch - sa mi do života a snov vkráda aj ľadový medveď. Počas denného „snenia" vídavam už dlho bieleho bizóna, ktorý sa mi objavil v snoch prvýkrát pred rokom.

Hm. A potom je tu ešte ten zvláštny sen, ktorý ma prenasleduje už zopár dní.

Ocitám sa na ulici, kde som vyrastala, pred starým rodinným domom našej babky Františky, ktorá nás všetkých už dávno opatruje tam zhora. Zastavila som sa opodiaľ, na ceste pred jej domom stojí sova. Pozerá sa na mňa. Hľadím na ňu ako na zjavenie - ako je možné, že stojí na ceste a nechce odtiaľ odletieť preč? Nebojí sa ma a to je zvláštne - mojím vnútrom prechádzajú obavy, že sa jej určite niečo muselo stať, že potrebuje pomôcť, keď tam len tak čaká a nevzlietne. Pozoruje ma. Opatrným krokom sa k nej približujem a vidím, že sa okolo nej na zemi pohráva s jej pierkami Vietor. Zopár pierок leží vedľa nej na zemi. Ako keby mi hovorila - "Vezmi si, sú tu pre teba."

V tichu sa pre seba usmejem.

V tom momente ma ale zarazí pocit, že ju musím zachrániť, kým sa jej nestane niečo zlé. Nemôže byť len tak na ulici a nebáť sa ma. „Veď ona je divoká a ja som predsa človek, určite nie je v poriadku a nie je to pre ňu dobré!" V hlave sa mi striedajú myšlienky, ako musím rýchlo nájsť krabicu. „Kam ju položím? Čím ju zakryjem? Kam ju odnesiem? Nech jej pomôžu!" Ona ale v tom momente, ako do môjho vnútra vchádza strach, odlieta preč a ja sa v tom istom momente s divoko bijúcim srdcom zobudím.

Čo znamenajú tie pierka? Prečo tam na mňa čakala? Prečo odlieta práve v tom momente, ako ma premkol strach? Tento sen ma sprevádza mnoho dní a ja viem, že odpoveď príde. A takisto viem, že ďalšou bytosťou, ktorú mám namaľovať, je práve ona. Aj keď tomu „logicky" nerozumiem.

V ďalších dňoch, popri jej tvorbe, ku mne prichádzajú slová, ktoré znejú takto, tak ich rýchlo zapisujem, kým ich počujem:

„Ne"viditeľná. Vďačnosť. Múdrosť. Sofia.

Porozumenie bez nutnosti zasiahnuť. Múdrosť plynúca z plnej prítomnosti. V tom, čo je. Možno to je všetko, čo práve v tejto chvíli potrebujeme. Možno niektoré veci nepotrebujú byť „zachránené". Možno im úplne stačí „iba" naša plná pozornosť. Potrebujú byť videné. Prijaté. Prežité. Od-pustené. Odovzdané.

„Vidím v tej najhlbšej tme. Už sa nebojím otvoriť oči. Vidím sa. Vidím ťa. Vidím nás."

A možno práve v tom je tá superschopnosť. Ktovie.

Jedno je isté. Pierko mám, atrament tiež - tak píšem.

A už sa neopovažujem odvrávať.

~ Ivi

~ Atelierovo Art

~