Z Ateliérového denníka: Keď rytmus života udáva tempo | Atelierovo Art

Aug 26

3 minút čítania

“ Algoritmus sociálnych sietí pre mňa akosi neznamená nič.

Čo pre mňa ale znamená veľa, ste vy, reálni ľudia za obrazovkami.

Moje písanie som si ponechávala v týchto týždňoch ticha pre seba, veľmi som to potrebovala. A vedela som, že to pochopíte a počkáte.

Lebo znovu raz - jediné, na čom záleží sú ľudia ako vy - z mäsa a kostí, ktorí dokážu cítiť a vedieť, že ani my - nie sme strojmi a potrebujeme oddych.

Dnes píšem oddýchnuto, odvážne - o kráse, dokonalosti a…

O ochote vidieť realitu takú - aká je.”

Ivi

Maľovanie, písanie, točenie videí, robenie hudby - tvorba čohokoľvek, čo nám osobne prináša hlboký význam a prináša liečenie - kde totálne vyzliekame svoju dušu a opisujeme to, čo cítime a čím si prechádzame - mnohokrát bez slov, prostredníctvom farieb a surových ťahov štetcom, si vyžaduje veľkú odvahu.

Myslím, že schopnosť tvoriť zo svojho srdca - na základe sily, ktorú človek v sebe má, pochádza v mojom prípade z toho, že som ochotná zlikvidovať to “ňuňkavé - dokonalé a krásne” - v prospech toho, čo je naozajstné.

V prospech toho, čo je trochu rozobraté, zničené a možno občas príliš energické, divoké, silné a niekedy je to možno tým pádom aj...ťažké spracovať.

Ou a: áno, je pri tom potrebné dýchať.

Zhlboka.

Možno aj to je jeden z dôvodov, prečo sa v mojej tvorbe bez nejakého premysleného zámeru vždy objavuje element vetra - vzduchu - a tým pádom aj dychu.

Učí ma návratu k sebe a vnútornej slobode.

Začínam vidieť najväčšiu krásu v tom, čo je v živote naozajstné: v chaose, bordeli - a v tom všetkom hľadám svoj stred, ktorý tam stále je a čaká na mňa, kedy začnem tak naozaj, pravdivo vidieť.

Vediem dialógy so svojou vlastnou temnotou a svetlom.

Som v kľude, vo svojom centre.

V srdci.

Viem, že je všetko v poriadku.

Dnes už rozumiem tomu, že potrebujem vo svojej tvorbe a živote dynamiku, slobodu, radosť! Cítiť ju naplno, hlboko v kostiach a občas vôbec nevedieť, čo vlastne robím.

Nechávať sa viesť - tým niečím vyšším, čo určitým spôsobom vedie moju ruku - a ja s tým vlastne ani nemám nič spoločné..

V podstate len stojím a držím “to”, snažím sa do toho úplne uvoľniť a čo najviac zachytiť to, čo prichádza.

Dostávam sa do takej pravej surovosti života a to mi dodáva kopec životnej energie.

A najmä, prináša mi to kompletnú slobodu vyjadriť to, čo až do morku svojich kostí cítim.

To, ako sa teraz mám.

To, ako to je.

Nie to,“ ako by to malo byť.”

A áno, v tomto celom je obrovská divokosť, no zároveň aj kľud.

Pretože tá divoká prapodstata je konečne videná, milovaná a: uctená.

Tieto myšlienky mi blúdia hlavou už nejaký ten čas v tomto období plnom zmien.

To, že púšťam kontrolu a ladím sa na to, čo chce skrz mňa vzniknúť, pre mňa znamená, že začínam svojmu videniu viac veriť.

Väčšinou je to tak, že keď človek začína tvoriť, tak verne nasleduje “niekoho” (či už je to škola / obľúbený autor alebo mentor).. (Áno, aj so mnou to tak bolo).

Po tých x rokoch intenzívnej maľby získavam schopnosť vidieť veci inak ako predtým a dovoľujem si pustiť na slobodu svoju divokosť, priamosť a hravosť, ktorá je určitým spôsobom mojím vlastným vizuálnym jazykom. A práve tam sa začína nová kapitola.

A nová vlna obrovskej radosti!

Z tvorby.

Tak trochu drzosť, veľa odhodlania, trochu prospešnej naivity a veľa, veľa práce a odvahy. A tá prichádza s akousi istotou toho, že to človek zvládne a je pripravený zlyhať na to, aby sa mohol posunúť.

A jediné, čo nie je v tomto prípade ochotný robiť, je čakať na to, že príde niekto, kto to spraví za ňho :).

Takže...

Učím sa nemať veci uhladené iba pre to, “aby boli uhladené, predvídateľné a poslušné".

Baví ma mať veci naozajstné.

Pravdivé.

Divoké.

V tom je tá liečivá sila umenia.

A asi preto: je pre mňa "dokonalosť" pojmom, ktorý veľakrát pre mňa predstavuje nudu.

A prichádza mi, že aj to je jeden z dôvodov, prečo v tejto novej kolekcii obrazov (na ktorej práve pracujem) sa venujem téme krásy.

Takej tej.. trochu porušenej, chybovej krásy. Pracujem tam s elementom akéhosi opotrebovania - zničenia - ale zároveň aj vnútornej žiary, svetla : teda radosti, ktorá pramení z vnútorného porozumenia.

Mám z toho ozaj veľkú radosť - pretože zrušiť to “krásno”: dokonalé, bezchybné a všade vyňuňkané: a vedome si dovoliť dokonalú “nedokonalosť” bol pre mňa mentálne dosť - hmm - ako to povedať: noo, záhul.