Z Ateliérového denníka: Čas vzdať sa? | Atelierovo Art

~

So zmenami ktore vítame v našich životoch sa veľakrát pozastavujeme obidvaja nad tým, či je čas “dospieť” a vzdať to. S kurzami, s umením, hľadaním nového priestoru pre náš ateliér. Úprimne, som si istá, že táto myšlienka prichádza všetkým našim blízkym, ktorí nás majú radi a chcú pre nás život, v ktorom nemusíme stále s niečím zápasiť (a tým niečím sú v našej sfére samozrejme financie).

S touto mantrou sa stretávame všade a možno aj preto je to tak náročné, prekonať ju.

Ibaže čo ak je toto iba nejaké staré, prapodivné prekliatie, ktoré dnes už nemusí byť nutne platným?

~

No a potom je tu jeden fakt, ktorý máme obaja jednoducho v sebe: my nevieme a nechceme prestať tvoriť. Milujeme to. Obaja. Je to práve tvorba, ktorá nám vlieva krv do žíl a udržiava nás pri zdravom rozume a dôvere, že sa veci dejú presne tak ako sa diať majú.

 Keď maľujeme, sprejujeme alebo vás sprevádzame tvorbou: zažívame spolu s vami premenu a púšťanie predstáv o tom ako sa veci nedajú. Veľakrát máme pri tom hrču v krku, sme spolu s vami dojatí, tešíme sa z toho prekliku vo vašej hlave a najmä, vo vašom srdci.

Počkať.

A nie je toto presne tou istou výzvou, ktorú máme pred sebou aj my? Opustiť predstavu o tom, ako sa veci nedajú a ako sa nám “nedarí”? Ako sme vždy boli "nemožní" a že to “nevieme”?

JE.

A prišiel čas, aby sme pre seba urobili to, čo robíme pre druhých.

Začali si ešte viac veriť, obuť sa do toho a ísť ďalej. A ponechať si to pestrým a slobodným.

V ľahkosti a s odhodlaním tvoriť to, čo vieme, v čase, ktorý nám je darovaný.

Tie predstavy o tom, aké sú veci nemenné, sú vryté do našich racionálnych hláv plného strachu takmer ako do kameňa. Pracujeme na tom, aby sme boli v našich predstavách a veciach, ktorým sa venujeme, flexibilnejší.

Nachádzame sa vo vodách, v ktorých sa ešte len učíme plávať.

Zakopávame, niektoré veci nám dávajú stopku, iné nám dodávajú krídla a vietor do plachiet.

Hm.

Keď nad tým tak premýšľam, tak sa v podstate učíme chodiť.

Je to pre nás nové, ako keď deti robia svoje prvé krôčky. Tiež to nevzdajú iba pre to, že to nejde okamžite. Vytrvajú, zlepšujú si svoju techniku & prístup, silnejú, ich telo začína viac rozumieť tomu, čo je potrebné urobiť na to, aby si vedeli udržať rovnováhu a chodenie sa pre nich stalo samozrejmým. A keď padnú a udrú sa, nikdy si nepovedia: “Už to viac skúšať nebudem, vzdám to - je to príliš bolestivé.”

NIE.

Precítia to čo sa deje naplno, prekonajú to a pokračujú ďalej.

Učia sa, cibria svoju techniku, využívajú svoju hravosť a radosť na to, aby ich naviedla správnym smerom.

Takže hej: Odteraz volíme prístup detí, ktoré sa ešte len učia chodiť :).

No a áno, patrí k tomu aj to, že si občas poplačeme (najmä ja) a inokedy sa sklamaní sťažujeme..

Niekedy sa potrebujeme zronení schovať v poslednej introvertnej nore - a keď príde správny čas, tak z nej vylezieme a smejeme sa až tak, že nás z toho bolí brucho.

A keď veci fungujú, užívame si to plnými dúškami.

Vzdať sa nie je plán. Urobiť pre to všetko, čo sa dá a odovzdať sa - to je už lepšie.

A tak snívame s otvorenými očami.

Vidíme miesta, veci, príležitosti.

A ja tak tajne viem, že si to celé vyžaduje iba čas, trpezlivosť, odvahu, odovzdanie a dôveru.

To je moja verzia dospelosti.

Prišiel čas odovzdať sa.

Prepojiť sa.

Tvoriť.

A...ak nám chcete pomôcť a viete o nejakom dobrom priestore pre náš Atelierovo Art ateliér v centre Banskej Štiavnice, ozvite sa nám. Budeme veľmi radi.

S láskou a veľkou vďakou za všetky Vaše podporujúce správy,

~ Ivi & Wašo

~ Atelierovo Art

~