Z Ateliérového denníka: Prosím ťa, fakt nekupuj ten obraz ako dar! | Atelierovo Art

~

Dnes o tom, prečo obraz ako darček takmer nikdy nefunguje - a čo urobiť namiesto toho.

Ivi

~

Dnešným príspevkom si možno trochu “trafím šípom do vlastnej nohy”, ale čo už so mnou :). Už dlhšie sa s Vaškom stretávame s tým, že ľudia chcú urobiť radosť niekomu blízkemu tým, že chcú dať namaľovať jeho portrét.

Och. Ľudia, prosím Vás, fakt to nerobte - a myslím to v dobrom. Existujú alternatívy, ktoré sú oveľa vhodnejšie a potešia toho človeka oveľa, oveľa viac :).

~

Takže: Prvá kategória ozaj zlého nápadu je: dám namaľovať “jeho” - prípadne “jej” portrét. Prípadne celej rodiny pokope. A " úplne najlepšie" je to z fotky, na ktorej sa ľudia nepáčia sami sebe. A potom ti ako tvorcovi povedia, aby si niekomu "vyčaroval iný úsmev " - ten "jeho" - prípadne odstránil vrásky, otvoril mu zažmúrené oči - ale tak, aby sa ten človek na seba stále podobal. Ehm.

Keď to čítaš - tak ma chápeš, že? :)

Druhá - tentokrát ešte horšia kategória je: ten obdarovaný dostane obraz, ktorý nikdy nevidel a vyberiete mu ho vy, pretože sa páči - Vám.

Veľakrát ste presvedčení o tom, že ten človek “má rád

more a západ slnka” (* dosaď si tam čokoľvek, čo ti napadá) - tak mu taký obraz kúpite a čakáte, že bude jasať, ale v podstate ten obraz skončí niekde v poslednom rohu schovaný za policou. Podľa mojich skúseností, veľmi málo, ale veľmi málo ľudí sa chce doma pozerať na obraz, kde je on sám. Každý z nás vidí samého seba úplne inak, ako skutočne vyzerá a málokedy sme so sebou úplne spokojní  (poznámka redakcie: okej, česť osvieteným výnimkám, heh).

~

Jedinou vhodnou alternatívou je z môjho skromného pohľadu prípad, keď kúpiš maľbu o ktorej vieš, že tomu človeku po nej už dlho srdce piští :).

Obrazy, maľby a umenie vo všeobecnosti sú vecami veľmi, veľmi osobnými. Vkus každého jedného z nás sa tak veľmi odlišuje. A zároveň aj to, čím si v živote prechádzame. Náš vkus sa veľakrát mení, posúva sa, je estetickejší - alebo sa nám začne páčiť niečo, čo by nám za iných okolností ani nenapadlo.

~

~

Začínajú nás priťahovať energické ťahy štetcom, voľba limitovaných farieb, odvaha, drzosť, prípadne krehkosť, zraniteľnosť a stabilita, ktoré sa navzájom dopĺňajú a vytvárajú harmonický celok, ktorý hovorí viac ako: “toto je človek - toto je zelená - toto je červená a toto je ten koberec, ktorý máme z dovolenky kde sme boli pre XY rokmi…”

Kamoši.. na to predsa slúži fotografia :).

Ja osobne rada tvorím z vnútornej potreby vyjadriť farbami a formou to, čo sa slovami zachytiť nedá - a ten človek, ktorý niečo obdobné zažíva, alebo zažil, sa s takýmto dielom kompletne stotožní  - a veľakrát nevie prakticky vysvetliť “prečo”. A toto je presne ten moment, ktorý rozhoduje o tom, čo si tá - ktorá osôbka doma chce zavesiť na stenu - a čo nie.

A presne toto je naozaj veľmi ťažké odhadnúť.

Nehovorím o “art deco” ktoré hľadajú bytoví dizajnéri.

Je to o druhu umenia, ktoré zachytáva emóciu, premieňa ju a podporuje toho svojho človeka, ku ktorému patrí. Veľakrát ho dojíma, dáva mu mimoslovný návod na to, ako veci riešiť, inšpiruje ho, berie ho na miesta, kam ten človek rád očami a duchom zablúdi.

~

Preto ak chcete niekoho potešiť a viete, že má rád tvorbu od nejakého špecifického umelca, tvorcu - vybavte si u toho tvorcu darčekovú poukážku :).

My ako tvorivé duše sami chceme, aby naše obrazy boli na stenách a robili svojim novým majiteľom radosť - a nie aby boli schované niekde v pivnici, prípadne strčené u babičky na chate.

Tak ak máte vo svojom najbližšom kruhu niekoho, komu by ste chceli urobiť radosť umením - už viete ako to máte vyriešiť.

A nemáte za čo :)

PS: Tento príspevok je úprimným a subjektívnym pohľadom autorky a výtvarníčky v jednom, vezmite si z neho čo len chcete :).

S láskou a úprimnou drzosťou,

~ Ivi

~ Atelierovo Art

~